Mala som voľno tak som išla ráno behať. Na tom nie je nič neobvyklé. Stretla som jedného známeho, čo ma celkom potešilo. Dlho sme sa nevideli. Chvíľku sme sa rozprávali a on bol nadšený z toho, že ma stretol a povedal, že bude mať aspoň krajší deň. Mňa tiež tešia takého náhodné stretnutia s milými ľuďmi. Neodpoustil si poznámku, ako dobre vyzerám. Priznávam, že ma to potešilo. Do času.
Ale hneď na to som počula niečo, čo zmenilo môj pohľad na celý deň. Išla okolo dievčina v teplákoch, s tetovaním a crop topom, ktorý odhaľoval brucho. Môj známy, hovorme mu Milan, sa zamračil a povedal: „A už mám po peknom dni.“
Dokonalosť neexistuje
Prečo? Lebo nebola štíhla, „dokonalá“? V tom momente som si uvedomila, akí povrchní môžeme byť. Súdime na základe toho, čo vidíme na povrchu, bez toho, aby sme sa zamysleli nad tým, čo sa skrýva vo vnútri. Každý z nás nesie svoj vlastný príbeh a kto sme my, aby sme súdili podľa výzoru?
Nikto z nás nie je dokonalý.
Tak, ako spieva Sima v jej skladbe Dýchaj. (vyššie je skladba) Má nádherný text a odporúčam si ju vypočuť každému. Hlavne tým, čo majú pocit, že sú dokonalí. No nie nie si dokonalý ani ty. To, čo ti vraví, že si. Je žiaľ len tvoje nafúknuté EGO. Ako spieva Sima: Zakrič si z plných pľúc: Buď hrdá na to, kým si. Nikto z nás nie je dokonalý. S chybami všetci sme origináli. Len si to vypočuj. Prosím.
Povedala som Milanovi: „Nemôžeš mať pokazený deň len, preto, že niekto vyzerá inak. Čo, keď sa cíti takto dobre a je so sebou spokojná?“ Pozrel na mňa a uznal to. Koľko ľudí by sa to spýtalo? Koľko ľudí by ju odsúdilo?
Chápanie iných je naše zrkadlo
Naša schopnosť súdiť ľudí na základe vzhľadu je ako zrkadlo so špinavým sklom: namiesto jasného odrazu skutočnej krásy a bolesti vidíme len rozmazané obrysy a nesprávne predstavy. Otestujte si priložiť k srdcu čisté zrkadlo empatie, aby ste videli duše, nie len povrchy.
Som rada, že to pochopil. Povrchní ľudia hodnotia radi len to, čo vidia. To, čo vidia na vrchu a, čo ak človek aj pod pozlátkom má smutnú dušu. Kto mu napraví korunku, kto pohladí jeho smutnú možno zlomenú dušu. Veľa ľudí sa pretvaruje len, preto, aby boli hrdinami v očiach druhých. Nie vždy je to Oukej. Treba si aj poplakať a uľaviť bolesti duše. Ona vám bude vďačná a bude sa môcť opäť tešiť. A tí, čo tvrdia, že nemajú radi slzy? Tí asi trpia najviac. Si myslím. A možno sa mýlim. Nech si každý zváži či skutočne platí, že slzy sú prejavom slabosti. Ja si myslím, že nie. Občas je dobré nechať priechod emóciám, inak blúdia v duši a ubližujú telu.
PS: Aj ja pracujem na tom, aby som bola lepšou. Občas totiž skĺznem do povrchnosti. Už si to viem včas uvedomiť. Našťastie pre mňa. Lebo vyslovené slovo je ako hodený kameň. Dokonalosť je mýtus – a ja som v pohode s tým, že som nedokonalá. A vy?
Napíšte mi, čo si o tom myslíte vy. Každý názor je vítaný a som zvedavá na iné pohľady na túto tému.
