Možno ani ty si niekedy neuvedomuješ ako sa programuješ a ešte negatívne no fuj :( Toto treba zmeniť na pre teba prospešné programovanie.
Pri mojej nedávnej ceste vlakom som pristúpila do vozňa, kde bola rodinka s tromi deťmi. A vraj sa deti nerodia :) pomyslela som si. Sadla som si cez uličku vedľa nich, lebo tam bolo voľné. Hulákali takmer na celý vagón. To by mi až tak nevadilo. To čo mi vadilo bola komunikácia od otca smerom k synovi typu: „Si hlúpy, to ako môžeš robiť takto, si debil to nevidíš, že je to nesprávne, si ….. “ Hnusí sa mi pokračovať. No otras. :(
Teraz ti isto prebehlo hlavou prečo som si neodsadla. Neboj sa. Odsadla! A to veľmi rýchlo. Ten pán sa na mňa síce nechápavo pozrel, že prečo, ale tak nešla som mu to vysvetľovať aj tak by to nemalo zmysel pri jeho štýle komunikácie. Asi by to ani nepochopil – pomyslela som si. Chcela som si čítať knihu a tam sa mi to nedalo – počúvať hlúposti a ešte aj vidieť ako sa pri tom tvári dôležito, akoby mu do života dával tú najlepšiu radu a pritom si neuvedomoval, že mu podkladal polená pod nohy. A doslova mu dával hypnotické príkazy o tom aký je blbý. Je to na nič.
Veď ja viem, že každý sme nejaký, ale toto bolo už fakt moc, veď mi to vo vlastnej hlave len tak vrieskalo:“choď od nich čo najďalej lebo toto sa fakt nedá“ Tak som skutočne doslova ušla.
Programy v hlave
Sadla som si na nové miesto asi pol vagóna ďalej a v kľude sa pustila do knihy. No v kľude ako vľude, stále som ich počula no už som ich dokázala v hlave vypnúť. Keď som vystúpila tak som si všimla, že ich staršia dcéra ich má ako sa vraví „na háku“. Všetci zbehli do podchodu a ona ostala, akože nepozorovane hore na nástupišti. Asi to robí dosť často, lebo keď som prechádzala okolo nich na ďalšie nástupište tak matka dievčiny mala panický výraz v očiach a volala jej meno. Nemala som to srdce si tú informáciu nechať pre seba tak jej vravím:“Ostala na druhom nástupišti.“- matka len pregúlila očami a vybrala sa tým smerom – ja som pokračovala vo svojej ceste premýšľajúc ako takto môžu fungovať a že za to môže asi aj to ich negatívne programovanie detí.
Cestou naspäť domov som opäť išla vlakom a tam ma čakalo ďalšie prekvapenie aj keď mi už takýto ľudia skôr vylúdia úsmev na tvári a aj keď by som mala chuť reagovať, no poviem si načo, taký človek by to hádam ani nechápal a ešte by ma považoval za blázna.
V boxe oproti mne sedeli dve kamošky alebo kolegyne a tá, na ktorú som videla vraví tej prvej s hrozným výrazom a precíteným hlasom:“Jana, teraz mi ide také hrozné obdobie táto jeseň a zima ja to tak nenávidím, necítim sa dobre a …. Keď príde jar to už nejak prežijem do leta a potom už je dobre.“ Akože skoro som odpadla. Vravím si to čo je? Normálne mi prebehlo hlavou WTF : D Veď ta ženská podľa toho čo povedala vlastne celý rok vôbec nežije nejak pretrpí do leta a potom si to užije a zase trpí ďalšie 3 obdobia čo je 9 mesiacov z roka, čo je cca 275dní z roka, veď to je šialené. :( Na túto tému písal jeden môj obľúbený autor knihy o osobnom raste o týchto ľuďoch ako o víkendových zombie. Ale toto je takmer celoročný zombiee, pomyslela som si. Takmer som jej darovala knihu, ktorú som práve čítala nech sa preberie a začne žiť. Práve som totiž čítala knihu Triumf od Peťa Sasína, kde sa o tom píše.
Veď možno mi dáš aj ty za pravdu, že jeseň je úžasné obdobie plné krásnych farieb a zaujímavých vôní a zima stíši a uprace mesto, keď ukryje cesty a špinu na nich pod krásne biely sneh, ktorý deti tak milujú a ja tiež ako vŕzga pod nohami, …
Pani si absolútne neuvedomuje, že tým čo o sebe rozpráva sa len utvrdzuje v tom, že to tak je a tým sa vlastne programuje. Aj ja to robím, lenže opačne a cielene. :) Naplánujem si krásne úspešný deň plný zdravia skôr ako vyleziem s postele.
Záhĺbila som sa do knihy – trošku ma mrzelo, že nemám sluchátka aby som si pustila hudbu no vypla som v hlave okolie a spokojne sa nechala unášať vlakom domov s príjemnými informáciami z knihy, ktorú som práve čítala.
